Život Prešova
online
online
B. JUHAŇÁKOVÁ: Bez veľkých opatrení v školstve budú poloprázdne koncertné siene
19.02.2012 Bratislava
Bratislava 19. februára (TASR) - Je odchovankyňou bratislavského konzervatória a Janáčkovej akadémie múzických umení (JAMU) v Brne v odboroch hra na klavíri a zborové dirigovanie. V rokoch 1991 - 2001 pôsobila ako zbormajsterka Slovenského filharmonického zboru (SFZ). Od roku 2005 je jeho hlavnou zbormajsterkou. Pôsobí tiež na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave ako docentka zborového dirigovania.
\"Neviem na základe čoho sme sa tak nesmierne odlíšili odČechov, kde je okolo 240 festivalov vážnej hudby ročne. U nás máme problém presadiť jeden alebo dva detské a mládežnícke zborové festivaly,\" povedala v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky čerstvá držiteľka Krištáľového krídla Blanka Juhaňáková.
Čo všetko musí stihnúť hlavná zbormajsterka SFZ, o čom je tátošéfovská pozícia?
Čo sa týka umeleckej úrovne - beriete všetku zodpovednosť na seba. S touto profesiou však súvisí ešte veľa iných drobností, ktoré sú náročné – konkurzy spevákov, plánovanie skúšok a dramaturgie, do toho prichádzajú ponuky zo zahraničia... Zapasovať to tak, aby fungoval plynule celý organizmus, nie je jednoduché. Je to teda v prvom rade práca umelecká spojená s organizáciou chodu celého telesa.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Skúšku začíname vždy od 9.30 h, trvá do 13.30 h, ale každý má okrem tohto času pracovať ešte individuálne. Sú tituly, ktoré sa skutočne nedajú spievať štyri hodiny. Čiže musíme veľmi racionálnym spôsobom voliť rozdelenie jednotlivých častí diela, zaťažiť zbor technicky len natoľko, aby ešte na ďalší deň vládali spievať. Speváci majú nástroj v sebe, a to je unikát. Práca s hlasom musí byť preto veľmi opatrná, musíme dodržiavať hygienu hlasu, aby sme spevákov príliš nepreťažili, aby hlasivky ostávali stále funkčné. Kvalita zboru závisí práve od toho, aby všetci speváci boli stále spevácky disponovaní.
Koľkým ľuďom vlastne v SFZ šéfujete?
Zbor má momentálne 77 členov. Je to veľká skupina ľudí na to, aby ste dokázali vytvoriť správnu pracovnú klímu. Ste dennodenne spolu, máte pred sebou hudobné dielo, ktorému musíte v rámci skúšky vdýchnuť dušu a na to je potrebná energia všetkých. Keď je pozitívna, je to úplne najideálnejšie. Vieme však, že každý prichádza do práce s pocitom svojich problémov, nie vždy správne naladený. Záťažvlastného života niekedy prináša skutočne veľmi ťažké chvíle pre každého jedného z nás, a to musíte nejako kompenzovať s tým, aby ste vydali výkon každý jeden deň. Každý si musí v sebe nájsť vlastnú vnútornú disciplínu, aby dokázal byť stále aktívny, a to je veľmiťažké.
Aké majú problémy vaši zboristi, čo všetko s nimi musíte riešiť?
V prvom rade existenčné problémy. Je to logická odpoveď, lebo platy nie sú adekvátne. Povedala by som, ani štandardné voči okoliu a voči úrovni samotného telesa. Na jednej strane vieme, že SFZ je európske teleso, ktoré skutočne reprezentuje, má špičkovú kvalitu a na druhej strane ten plat môžete zrovnať... no, možno teraz s platom sestričky. Tí, ktorí začínajú, majú okolo 400 - 500 eur.
Čo robíte vtedy, keď je v SFZ a vôbec na skúškach práve horšia atmosféra? Ako postupujete?
Mám skúsenosť, že akonáhle začínam zbor rozospevovať, sú to technické cvičenia, kedy sa má zbor naladiť na prácu, tak používam na záver harmonické cvičenie, ktoré úplne v pianissime zaspievame a ja cítim, ako sa pri tomto cvičení speváci upokoja... Nazývam to doslova relaxačné cvičenie a za tie roky, mám pocit, že to funguje.
Nálady v zbore sa zrejme odvíjajú aj od titulu. Na čom teraz pracujete?
Pripravujeme operu Carmen vo francúzštine, ktorú v apríli uvedieme koncertne v Istanbule. Načítavali sme intonačne texty, doslova sa hráme s každou jednou frázičkou, aby bola francúzština zrozumiteľná.
Už ôsmy rok ste hlavnou zbormajsterkou SFZ, vkus jeho členov už máte teda zmapovaný. Čo najradšej spievajú vaši zboristi?
Sú typy ľudí, ktorí veľmi radi spievajú 20., 21. storočie, majú radi Stravinského, Schoenberga, Poulanca, Busta, Hatrika, Lukáša a pod. Mnohí sú úplne nažhavení, vidím, ako im táto hudba veľa dáva. Sú ale aj takí, ktorí majú trošku iné cítenie, inklinujú viac k romantike. Tiež mám nesmierne rada hudbu obdobia romantizmu. Každý sa v nej patrične uvoľní, je to hudba plná emócií. Predsa len dnes nám doba ukazuje nekalé cesty, vytvára nepokoj v duši, zlú atmosféru,či už je to v médiách alebo v samotnom charaktere našej spoločnosti, ale aj v rámci Európy alebo sveta. Hospodársku krízu sme pocítili všetci a určite ešte dlho budeme pociťovať, aj toto hľadisko sa naľuďoch odráža.
-Má hospodárska kríza vplyv aj na SFZ a jeho účinkovanie v zahraničí?
-Je neuveriteľné, že napriek svetovej hospodárskej kríze má SFZ na rok dopredu plný kalendár. To je skutočne úžasný pocit. Máme pravidelnú spoluprácu s Viedenskou štátnou operou, konkrétne teraz v opere Tannhäuser a v opere Boris Godunov – teda v rámci jednej sezóny robíme dva tituly vo Viedni! V minulej sezóne sme mali dva výjazdy do Palerma, operné predstavenia Mojžiša a Árona v Zürichu, tri nádherné koncerty s Berlínskymi filharmonikmi, s orchestrom, ktorý je považovaný za jeden z najlepších na svete. Koncertovali sme v Krakove, uviedli sme operu Peter Grimes v Teatro Pérez Galdós v Las Palmas, kde sme v lete hosťovali tri týždne... Každý z členov zboru, keď vidí, že sezóna je takto naplnená, vnútorne sa upokojí a môže sa tešiť, lebo vie, že jeho práca je uznaná vo svete, že zároveňreprezentuje túto krajinu, a pocíti to aj finančne.
Asi najďalej ste sa so zborom predstavili v Tokiu. Japonsko ste navštívili s Viedenskou štátnou operou a zbor tam sprevádzal aj Editu Gruberovú. Predpokladám, že práve v Japonsku zažil SFZ aj najväčšie ovácie? Vníma Japonec naozaj vážnu hudbu úplne inak ako Slovák?
S obrovským nadšením. Boli to úžasné ovácie, aké zažil zbor v Japonsku, ale faktom je, že zbor všeobecne v zahraničí zažíva veľké ovácie bežne. Bolo úžasné aj pre mňa práve v Japonsku vnímaťatmosféru po koncerte, kedy čakalo množstvo ľudí na podpisy sólistov, dirigentov. Dokonca si pýtali podpisy aj odo mňa, a to bežné v Európe nie je. Tam si ma vyhľadali. Bol to prejav úcty aj k tejto zbormajsterskej profesii a hovorím - úžasné nadšenie Japoncov pre európsku hudbu. U nás sa obávam, že keď neurobíme v krátkej dobe nejaké veľké opatrenia v školstve, v oblasti výchovy detí k hudbe, budeme mať onedlho poloprázdne koncertné siene. Keď sledujete, kto chodí na koncerty, tak je to skôr staršia generácia. Preto je táto obava úplne namieste, mali by sme sa tým začať vážne zaoberať.
Prerušuje sa tradícia zborového spevu na Slovensku? Vy to najlepšie môžete posúdiť, pravidelne ste v odborných porotách na zborových festivaloch a súťažiach doma i v zahraničí...
Neviem na základe čoho sme sa tak nesmierne odlíšili od Čechov, veď tradícia pre zborový spev bola na Slovensku podobná ako v Česku. No v Českej republike sa uskutoční okolo 240 festivalov vážnej hudby ročne. U nás máme problém presadiť jeden alebo dva detské a mládežnícke zborové festivaly... V Čechách je veľké množstvo zborových festivalov, v rámci mesta tam existujú tri, štyri zbory, na základných aj stredných školách je tiež úplne bežné, že existujú zbory. Na Slovensku sa, žiaľ, táto tradícia postupne vytráca.
V čom vidíte príčinu?
Je to tým, že nie sú motivovaní pedagógovia, aby sa tomu venovali, dnes sa naše deti viac orientujú na jazyky, na počítače, nevidia v tom perspektívu ani význam... No v detskom veku by to nemalo závisieť od toho, čo si myslia deti, mali by na to myslieťrodičia, čo je pre ich deti dôležité, pre ich citovú výchovu, vnímanie sveta, empatiu a pod. Možno predsa len je väčšia tradícia u Čechov, celá Morava spieva, aj keď je to veľakrát v \"sklípku u cimbálu\". Mám rodičov, ktorí žijú v Mikulčiciach a tam sa tradície udržujú. Deťom nie sú cudzie ľudové kroje, chodia do cimbálky, stretávajú sa, hrajú na nástroje a spievajú.
Asi ťažko ste v detstve snívali, že raz budete hlavnou zbormajsterkou SFZ. Aká bola cesta k tejto profesii?
Mám obidvoch rodičov hudobníkov. V troch rokoch otec zistil, že mám absolútny sluch. Asi mi cestu predurčili, že bude prepojená len s hudbou. Maminka učí spev a otec je huslista, dokonca pôsobil niekoľko rokov v Moravskej filharmónii, takže mala som skutočne muzikantské zázemie. S dirigovaním som sa stretla neskoršie prostredníctvom maminky, ktorá dirigovala Detský spevácky zbor v Holíči, ktorý som korepetovala. Na klavír som chodila už od troch rokov. K tomu chcel ešte otec, aby som študovala aj dychový nástroj, tak som začala hrať na priečnej flaute, v zbore som tiež spievala. No a potom ma maminka postavila pred zbor - však skús si zadirigovať! To bol prvý moment, mala som 13 alebo 14 rokov a nesmierne ma to chytilo. Ďalej som študovala klavír na konzervatóriu, pokračovala som na JAMU v Brne, najskôr klavír a potom ďalšie štyri roky ešte odbor dirigovanie zboru. Asi to tak bolo správne, najskôr vyštudovaťnástroj a potom pokračovať v dirigentskom štúdiu. Maminka vždy hovorila, pozri sa na Bernsteina, Berstein hrá svoj klavírny koncert a ešte celý koncert s orchestrom aj diriguje.
Je bežné, že filharmonický zbor vedie žena?
V pozícii hlavnej zbormajsterky sa stretávam skôr všade s kolegami - mužmi. I keď ženská pozícia v rámci svetového vnímania pozície ženy – dirigentky, sa vylepšuje. Myslím si, že všeobecne akoženy začíname byť viac akceptované, že sme skutočne schopné robiťzaužívané mužské profesie.
-Nedávno ste si prevzali Krištáľové krídlo, čo to pre vás znamenalo? Ako ste sa cítili, keď ste sa dozvedeli, že ocenenie ste získali práve vy? V nomináciách boli ešte dvaja muži...
Bola to veľmi silná emócia, až taká šoková terapia, pretože vnútorne som to neočakávala práve z dôvodu nominácie mojich dvoch kolegov Dalibora Jenisa a Juraja Bartoša, ktorí sú skutočne výnimoční umelci. Zvažovala som to, žena v pozícii zbormajstra, a popri tom Dalibor Jenis, úspešný operný spevák, ktorý spieva väčšinou v zahraničí..., i keď musím priznať, že ma s Daliborom spája obdobie jeho začiatkov. Korepetovala som ho na konzervatóriu pri rozbehu jeho umeleckej dráhy. Juraja Bartoša som tiež vnímala ako začínajúci pedagóg. Takisto sme sa stretávali a nesmierne si ho vážim, stal sa z neho vynikajúci interpret klasickej a jazzovej hudby. Nebudem sa tváriť, že rozumiem jazzu, ale pre mňa hrá fenomenálne. Toto som si premietla, keď som si prečítala nominácie a uvedomila som si, že obidvom nominantom to ocenenie prajem, sú predsa úžasní. Čiže, keď to vyhlásili, bolo to pre mňa také veľké prekvapenie, že som mala problém nájsť tých pár slov, aby som sa k tomu vyjadrila a poďakovala. Dotvorila som to až pred zborom. Už som bola ďaleko výrečnejšia, vnútorne som to prijala, čo sa udialo. Poďakovala som zboru, lebo je to vzájomné ocenenie.
Ocenenie vám patrí za mimoriadne dirigentské a zbormajsterské umelecké výkony v zahraničí v minulom roku. V minulej sezóne ste za desať mesiacov so SFZ absolvovali 11 zahraničných projektov, to je skutočne dosť. Ktorý bol pre vás výnimočný?
Rachmaninove Nešpory v Palerme v katedrále Monreale. Je to jedna z najkrajších katedrál na svete. Ten pocit, keď tam vojdete...Čo to je za úžasnú silu, čo zacítite?! Boli sme si ten priestor pozrieť ešte pred koncertmi. Išli sme tam v nedeľu na sv. omšu. Bola som uveličená, zdalo sa mi to ako malý zázrak, že tam filharmonický zbor môže interpretovať práve Rachmaninove Nešpory. V rámci festivalu sme dostali možnosť účinkovať aj v Beethovenovom diele - Missa solemnis s orchestrom. Málokedy sa však stáva, že vedenie festivalu sa rozhodne v dramaturgii pre záverečný koncert a capella- Rachmaninove Nešpory. Koncert bol absolútne úžasný, také zvláštne prepojenie s inou dimenziou. Zbor reagoval fantasticky na každý detail, dá sa povedať, že aj na môj malíček. Nešpory sú pravoslávne spevy, v ruštine majú svoju krásu - dramatičnosť, ale i svoje lyrično. Zbor ukázal svoju výnimočnú zvukovú a farebnosť.
Rozhovor s Blankou Juhaňákovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobnosti slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického,športového a kultúrneho života.
\"Neviem na základe čoho sme sa tak nesmierne odlíšili odČechov, kde je okolo 240 festivalov vážnej hudby ročne. U nás máme problém presadiť jeden alebo dva detské a mládežnícke zborové festivaly,\" povedala v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky čerstvá držiteľka Krištáľového krídla Blanka Juhaňáková.
Čo všetko musí stihnúť hlavná zbormajsterka SFZ, o čom je tátošéfovská pozícia?
Čo sa týka umeleckej úrovne - beriete všetku zodpovednosť na seba. S touto profesiou však súvisí ešte veľa iných drobností, ktoré sú náročné – konkurzy spevákov, plánovanie skúšok a dramaturgie, do toho prichádzajú ponuky zo zahraničia... Zapasovať to tak, aby fungoval plynule celý organizmus, nie je jednoduché. Je to teda v prvom rade práca umelecká spojená s organizáciou chodu celého telesa.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Skúšku začíname vždy od 9.30 h, trvá do 13.30 h, ale každý má okrem tohto času pracovať ešte individuálne. Sú tituly, ktoré sa skutočne nedajú spievať štyri hodiny. Čiže musíme veľmi racionálnym spôsobom voliť rozdelenie jednotlivých častí diela, zaťažiť zbor technicky len natoľko, aby ešte na ďalší deň vládali spievať. Speváci majú nástroj v sebe, a to je unikát. Práca s hlasom musí byť preto veľmi opatrná, musíme dodržiavať hygienu hlasu, aby sme spevákov príliš nepreťažili, aby hlasivky ostávali stále funkčné. Kvalita zboru závisí práve od toho, aby všetci speváci boli stále spevácky disponovaní.
Koľkým ľuďom vlastne v SFZ šéfujete?
Zbor má momentálne 77 členov. Je to veľká skupina ľudí na to, aby ste dokázali vytvoriť správnu pracovnú klímu. Ste dennodenne spolu, máte pred sebou hudobné dielo, ktorému musíte v rámci skúšky vdýchnuť dušu a na to je potrebná energia všetkých. Keď je pozitívna, je to úplne najideálnejšie. Vieme však, že každý prichádza do práce s pocitom svojich problémov, nie vždy správne naladený. Záťažvlastného života niekedy prináša skutočne veľmi ťažké chvíle pre každého jedného z nás, a to musíte nejako kompenzovať s tým, aby ste vydali výkon každý jeden deň. Každý si musí v sebe nájsť vlastnú vnútornú disciplínu, aby dokázal byť stále aktívny, a to je veľmiťažké.
Aké majú problémy vaši zboristi, čo všetko s nimi musíte riešiť?
V prvom rade existenčné problémy. Je to logická odpoveď, lebo platy nie sú adekvátne. Povedala by som, ani štandardné voči okoliu a voči úrovni samotného telesa. Na jednej strane vieme, že SFZ je európske teleso, ktoré skutočne reprezentuje, má špičkovú kvalitu a na druhej strane ten plat môžete zrovnať... no, možno teraz s platom sestričky. Tí, ktorí začínajú, majú okolo 400 - 500 eur.
Čo robíte vtedy, keď je v SFZ a vôbec na skúškach práve horšia atmosféra? Ako postupujete?
Mám skúsenosť, že akonáhle začínam zbor rozospevovať, sú to technické cvičenia, kedy sa má zbor naladiť na prácu, tak používam na záver harmonické cvičenie, ktoré úplne v pianissime zaspievame a ja cítim, ako sa pri tomto cvičení speváci upokoja... Nazývam to doslova relaxačné cvičenie a za tie roky, mám pocit, že to funguje.
Nálady v zbore sa zrejme odvíjajú aj od titulu. Na čom teraz pracujete?
Pripravujeme operu Carmen vo francúzštine, ktorú v apríli uvedieme koncertne v Istanbule. Načítavali sme intonačne texty, doslova sa hráme s každou jednou frázičkou, aby bola francúzština zrozumiteľná.
Už ôsmy rok ste hlavnou zbormajsterkou SFZ, vkus jeho členov už máte teda zmapovaný. Čo najradšej spievajú vaši zboristi?
Sú typy ľudí, ktorí veľmi radi spievajú 20., 21. storočie, majú radi Stravinského, Schoenberga, Poulanca, Busta, Hatrika, Lukáša a pod. Mnohí sú úplne nažhavení, vidím, ako im táto hudba veľa dáva. Sú ale aj takí, ktorí majú trošku iné cítenie, inklinujú viac k romantike. Tiež mám nesmierne rada hudbu obdobia romantizmu. Každý sa v nej patrične uvoľní, je to hudba plná emócií. Predsa len dnes nám doba ukazuje nekalé cesty, vytvára nepokoj v duši, zlú atmosféru,či už je to v médiách alebo v samotnom charaktere našej spoločnosti, ale aj v rámci Európy alebo sveta. Hospodársku krízu sme pocítili všetci a určite ešte dlho budeme pociťovať, aj toto hľadisko sa naľuďoch odráža.
-Má hospodárska kríza vplyv aj na SFZ a jeho účinkovanie v zahraničí?
-Je neuveriteľné, že napriek svetovej hospodárskej kríze má SFZ na rok dopredu plný kalendár. To je skutočne úžasný pocit. Máme pravidelnú spoluprácu s Viedenskou štátnou operou, konkrétne teraz v opere Tannhäuser a v opere Boris Godunov – teda v rámci jednej sezóny robíme dva tituly vo Viedni! V minulej sezóne sme mali dva výjazdy do Palerma, operné predstavenia Mojžiša a Árona v Zürichu, tri nádherné koncerty s Berlínskymi filharmonikmi, s orchestrom, ktorý je považovaný za jeden z najlepších na svete. Koncertovali sme v Krakove, uviedli sme operu Peter Grimes v Teatro Pérez Galdós v Las Palmas, kde sme v lete hosťovali tri týždne... Každý z členov zboru, keď vidí, že sezóna je takto naplnená, vnútorne sa upokojí a môže sa tešiť, lebo vie, že jeho práca je uznaná vo svete, že zároveňreprezentuje túto krajinu, a pocíti to aj finančne.
Asi najďalej ste sa so zborom predstavili v Tokiu. Japonsko ste navštívili s Viedenskou štátnou operou a zbor tam sprevádzal aj Editu Gruberovú. Predpokladám, že práve v Japonsku zažil SFZ aj najväčšie ovácie? Vníma Japonec naozaj vážnu hudbu úplne inak ako Slovák?
S obrovským nadšením. Boli to úžasné ovácie, aké zažil zbor v Japonsku, ale faktom je, že zbor všeobecne v zahraničí zažíva veľké ovácie bežne. Bolo úžasné aj pre mňa práve v Japonsku vnímaťatmosféru po koncerte, kedy čakalo množstvo ľudí na podpisy sólistov, dirigentov. Dokonca si pýtali podpisy aj odo mňa, a to bežné v Európe nie je. Tam si ma vyhľadali. Bol to prejav úcty aj k tejto zbormajsterskej profesii a hovorím - úžasné nadšenie Japoncov pre európsku hudbu. U nás sa obávam, že keď neurobíme v krátkej dobe nejaké veľké opatrenia v školstve, v oblasti výchovy detí k hudbe, budeme mať onedlho poloprázdne koncertné siene. Keď sledujete, kto chodí na koncerty, tak je to skôr staršia generácia. Preto je táto obava úplne namieste, mali by sme sa tým začať vážne zaoberať.
Prerušuje sa tradícia zborového spevu na Slovensku? Vy to najlepšie môžete posúdiť, pravidelne ste v odborných porotách na zborových festivaloch a súťažiach doma i v zahraničí...
Neviem na základe čoho sme sa tak nesmierne odlíšili od Čechov, veď tradícia pre zborový spev bola na Slovensku podobná ako v Česku. No v Českej republike sa uskutoční okolo 240 festivalov vážnej hudby ročne. U nás máme problém presadiť jeden alebo dva detské a mládežnícke zborové festivaly... V Čechách je veľké množstvo zborových festivalov, v rámci mesta tam existujú tri, štyri zbory, na základných aj stredných školách je tiež úplne bežné, že existujú zbory. Na Slovensku sa, žiaľ, táto tradícia postupne vytráca.
V čom vidíte príčinu?
Je to tým, že nie sú motivovaní pedagógovia, aby sa tomu venovali, dnes sa naše deti viac orientujú na jazyky, na počítače, nevidia v tom perspektívu ani význam... No v detskom veku by to nemalo závisieť od toho, čo si myslia deti, mali by na to myslieťrodičia, čo je pre ich deti dôležité, pre ich citovú výchovu, vnímanie sveta, empatiu a pod. Možno predsa len je väčšia tradícia u Čechov, celá Morava spieva, aj keď je to veľakrát v \"sklípku u cimbálu\". Mám rodičov, ktorí žijú v Mikulčiciach a tam sa tradície udržujú. Deťom nie sú cudzie ľudové kroje, chodia do cimbálky, stretávajú sa, hrajú na nástroje a spievajú.
Asi ťažko ste v detstve snívali, že raz budete hlavnou zbormajsterkou SFZ. Aká bola cesta k tejto profesii?
Mám obidvoch rodičov hudobníkov. V troch rokoch otec zistil, že mám absolútny sluch. Asi mi cestu predurčili, že bude prepojená len s hudbou. Maminka učí spev a otec je huslista, dokonca pôsobil niekoľko rokov v Moravskej filharmónii, takže mala som skutočne muzikantské zázemie. S dirigovaním som sa stretla neskoršie prostredníctvom maminky, ktorá dirigovala Detský spevácky zbor v Holíči, ktorý som korepetovala. Na klavír som chodila už od troch rokov. K tomu chcel ešte otec, aby som študovala aj dychový nástroj, tak som začala hrať na priečnej flaute, v zbore som tiež spievala. No a potom ma maminka postavila pred zbor - však skús si zadirigovať! To bol prvý moment, mala som 13 alebo 14 rokov a nesmierne ma to chytilo. Ďalej som študovala klavír na konzervatóriu, pokračovala som na JAMU v Brne, najskôr klavír a potom ďalšie štyri roky ešte odbor dirigovanie zboru. Asi to tak bolo správne, najskôr vyštudovaťnástroj a potom pokračovať v dirigentskom štúdiu. Maminka vždy hovorila, pozri sa na Bernsteina, Berstein hrá svoj klavírny koncert a ešte celý koncert s orchestrom aj diriguje.
Je bežné, že filharmonický zbor vedie žena?
V pozícii hlavnej zbormajsterky sa stretávam skôr všade s kolegami - mužmi. I keď ženská pozícia v rámci svetového vnímania pozície ženy – dirigentky, sa vylepšuje. Myslím si, že všeobecne akoženy začíname byť viac akceptované, že sme skutočne schopné robiťzaužívané mužské profesie.
-Nedávno ste si prevzali Krištáľové krídlo, čo to pre vás znamenalo? Ako ste sa cítili, keď ste sa dozvedeli, že ocenenie ste získali práve vy? V nomináciách boli ešte dvaja muži...
Bola to veľmi silná emócia, až taká šoková terapia, pretože vnútorne som to neočakávala práve z dôvodu nominácie mojich dvoch kolegov Dalibora Jenisa a Juraja Bartoša, ktorí sú skutočne výnimoční umelci. Zvažovala som to, žena v pozícii zbormajstra, a popri tom Dalibor Jenis, úspešný operný spevák, ktorý spieva väčšinou v zahraničí..., i keď musím priznať, že ma s Daliborom spája obdobie jeho začiatkov. Korepetovala som ho na konzervatóriu pri rozbehu jeho umeleckej dráhy. Juraja Bartoša som tiež vnímala ako začínajúci pedagóg. Takisto sme sa stretávali a nesmierne si ho vážim, stal sa z neho vynikajúci interpret klasickej a jazzovej hudby. Nebudem sa tváriť, že rozumiem jazzu, ale pre mňa hrá fenomenálne. Toto som si premietla, keď som si prečítala nominácie a uvedomila som si, že obidvom nominantom to ocenenie prajem, sú predsa úžasní. Čiže, keď to vyhlásili, bolo to pre mňa také veľké prekvapenie, že som mala problém nájsť tých pár slov, aby som sa k tomu vyjadrila a poďakovala. Dotvorila som to až pred zborom. Už som bola ďaleko výrečnejšia, vnútorne som to prijala, čo sa udialo. Poďakovala som zboru, lebo je to vzájomné ocenenie.
Ocenenie vám patrí za mimoriadne dirigentské a zbormajsterské umelecké výkony v zahraničí v minulom roku. V minulej sezóne ste za desať mesiacov so SFZ absolvovali 11 zahraničných projektov, to je skutočne dosť. Ktorý bol pre vás výnimočný?
Rachmaninove Nešpory v Palerme v katedrále Monreale. Je to jedna z najkrajších katedrál na svete. Ten pocit, keď tam vojdete...Čo to je za úžasnú silu, čo zacítite?! Boli sme si ten priestor pozrieť ešte pred koncertmi. Išli sme tam v nedeľu na sv. omšu. Bola som uveličená, zdalo sa mi to ako malý zázrak, že tam filharmonický zbor môže interpretovať práve Rachmaninove Nešpory. V rámci festivalu sme dostali možnosť účinkovať aj v Beethovenovom diele - Missa solemnis s orchestrom. Málokedy sa však stáva, že vedenie festivalu sa rozhodne v dramaturgii pre záverečný koncert a capella- Rachmaninove Nešpory. Koncert bol absolútne úžasný, také zvláštne prepojenie s inou dimenziou. Zbor reagoval fantasticky na každý detail, dá sa povedať, že aj na môj malíček. Nešpory sú pravoslávne spevy, v ruštine majú svoju krásu - dramatičnosť, ale i svoje lyrično. Zbor ukázal svoju výnimočnú zvukovú a farebnosť.
Rozhovor s Blankou Juhaňákovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobnosti slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického,športového a kultúrneho života.
0
www.ZIVOTPO.sk
